Východný Timor

Východný Timor: aké je cestovanie v krajine bez turistov?

Východný Timor je krajina bez turistov

Ešte kedysi dávno, keď som sa začala učiť po portugalsky, ľudia sa ma pýtali, prečo nie španielčina. Veď s portugalčinou sa okrem Portugalska a Brazílie nikde nedohovorím.

Otvorila som si mapu a pátrala po krajinách, ktoré týmto jazykom hovoria. Dopracovala som sa k bývalým kolóniám v Afrike a maličkej bodke ďaleko v Ázii. Východný Timor.

Odkedy žijem v Ázii, veľmi som túžila túto krajinu navštíviť. Cítila som z nej veľké dobrodružstvo. Vtedy som ešte netušila, čo sa tu dialo pred pár rokmi a že krajina je jedna z najmenej navštevovaných destinácií sveta. Počúvala som veľa prehováračiek, nech tam nejdem, aké to je nebezpečné, necivilizované a podobne. Nie je to celkom tak. 

Na Timor sa nedá pripraviť vopred, treba ho pochopiť.

Bolestná história

Východný Timor získal nezávislosť iba v roku 2002 a patrí medzi najmladšie štáty sveta. Od 16. storočia boli ovládaní Portugalskom, ktoré z krajiny vyvážalo vzácne santalové drevo a korenie. No udalosti, ktorými si tento miliónový národ prešiel počas okupácie Indonéziou od roku 1975, nenechajú chladným nikoho. Napriek neustálemu porušovaniu základných ľudských práv, niekoľko hrdinov (z politickej strany FRETILIN, ktorá hlásala nezávislosť) nestrácalo nádej. Utekali pre vojakmi a spolu s ostatnými obyvateľmi sa v strachu o život skrývali v horách, odkiaľ nevzdávali boj proti okupačným jednotkám.

Pre presnejšiu predstavu o tom, čo sa v krajine dialo odporúčam film Balibo z roku 2009. Hovorí o vražde pätice austrálskych novinárov v pohraničnom meste Balibo, ktorí sa tu skrývali a prinášali informácie o dianí vo Východnom Timore. Novinári boli zavraždení 16. októbra 1975, keď ich objavili vojaci počas príprav indonézskej invázie.

Balibo Flag House, ktorý bol miestom vraždy, stojí dodnes a je na ňom obraz austrálskej vlajky, ktorú namaľovali na stenu domu vo viere, že ako novinári nebudú vojenskými cieľmi.

Greg Shackleton Balibo Five

Greg Shackleton, jeden z 5 novinárov, ktorí boli zavraždení v Balibe, pri maľovaní vlajky. Zdroj: Robert Connoly

Okupačná propaganda sa roky snažila zabrániť akémukoľvek úniku informácií do sveta, no potom prišiel rok 1991. Predstavitelia portugalskému parlamentu a 12 novinárov dostali povolenie navštíviť Východný Timor. Celú návštevu si prišli pozrieť aj americkí novinári.

Návšteva bola nakoniec zrušená, čo vyvolalo napätie medzi timorskou mládežou a vojakmi a došlo k zavraždeniu 2 aktivistov. Na cintoríne Santa Cruz sa za jedného zo zavraždených, podporovateľa nezávislosti Timoru, konal memoriál. Prišli si ho uctiť aj ostaní aktivisti, ktorí sa zhromaždili pred cintorínom a držali v rukách vlajky FRETILIN a Timoru. Medzi nimi boli aj spomínaní americkí novinári.

Zhromaždenie bolo pokojné, no armáda začala mlátiť ľudí z davu a výsledkom masakry je 250 mŕtvych, hlavne mladých. Americkí novinári sa postavili medzi vojakov a Timorčanov, no vojaci sa nepárali ani s nimi a jednému z nich úderom zbraňou rozbili lebku. Všetko sa podarilo natočiť, záznam dostať do Austrálie a následne bol vysielaný po celom svete. Až vtedy sa pohli ľady a svet uvidel, čo sa v skutočnosti v Timore deje

Masakra Santa Cruz Východný Timor

Pamätník masakry Santa Cruz z roku 1991 v hlavnom meste Dilí. Zdroj: ody-see.com

Ako sa sem dostať?

Hlavné mesto Dilí spája s Austráliou, Singapúrom a Indonéziou niekoľko priamych letov. Pôvodne som sem chcela letieť z Bali, lenže spiatočné letenky stáli viac ako 250$. 

Ceny uvádzam v amerických dolároch, čo je oficiálna mena. Tá však robí Východný Timor podstatne drahším v porovnaní s inými krajinami Juhovýchodnej Ázie.

Zvolila som preto alternatívu. Z Bali sa dá za cca 80$ spiatočne letieť do Kupangu. Odtiaľ chodí každý deň do Dilí mikrobus spoločnosti Timor Travel alebo Paradiso. Mikrobus však neprechádza cez hranicu. Pred hraničným priechodom vás vyloží a po absolvovaní všetkých imigračných kontrol len nastúpite na čakajúci mikrobus a pokračujete v ceste. Z Kupangu do Dilí som platila 225 000 IDR (17$) a opačným smerom 23$. Cesta trvá 12 hodín.

Bola to celkom zábava, najmä keď som vystúpila v reštaurácii, sama turistka medzi ostatnými desiatimi Indonézanmi. Počas cesty sme sa porozprávali a vylepšila som si slovnú zásobu o pár nových slovíčok. Cestou späť do Kupangu to bola ešte väčšia sranda, pretože všetci cestujúci boli muži a stále sa mi snažili pomáhať a konverzovať. S angličtinou si tu veľa konverzácii neužijete.

Timor Travel

12 hodín v mikrobuse z Kupangu do Dilí

V Kupangu som musela stráviť noc a mikrobus ma vyzdvihol priamo v hosteli. Lavalon Hostel je super lacná voľba, ktorú odporúča aj Lonely Planet. Majiteľ Edwin ma dokonca vyzdvihol na letisku a pomohol mi s rezerváciou lístka. Má rýchly internet, takže som stihla aj popracovať. Zaplatila som 110 000 IDR (8$) aj s raňajkami.

Lavalon Hostel Kupang

Vízová povinnosť

Keďže sa 2 konzuláty v Denpasare a Kupangu nevedeli dohodnúť, či potrebujem odporučací list alebo nie, aj keď naše MZV tvrdilo, že krajiny EÚ vstup na 90 dní bez víz, tak som vyrazila z možnosťou, že ma na hranici otočia. Našťastie všetko dobre dopadlo.

Zvyšné štáty buď víza platia 30$ a nepotrebujú list, alebo potrebujú aj list aj zaplatiť 30$, tak sa nenechajte zmiasť informáciami na zahraničných blogoch (napríklad aj Američania potrebujú odporúčací list a platia za víza).

Hranica Indonézia Východný Timor

Prechod hranicou

Niektorí ľudia jazdia do Východného Timoru keď im majú vypršať indonézske víza, čiže “visa run”. V tomto prípade sú 2 možnosti:

  • letieť do Indonézie a dostať víza na letisku,
  • cestovať cez hranicu a požiadať o víza na ambasáde v Dilí vopred (adresa tu). Trvá to asi 3 dni a k celému procesu som našla tento článok, kde je to veľmi dobre popísané. Iba dopĺňam, že pre získanie 60-dňových víz je potrebný list od sponzora v Indonézii, inak máte nárok iba na 30-dňové. Potrebujete tiež fotky s červeným pozadím, napríklad v Timor Plaza ich urobia za cca 3$.

Ako cestovať po krajine?

Cestovanie po Východnom Timore spĺňa parametre vystúpenia z komfortnej zóny na 120%. A to porovnávam komfortnú zónu v Indonézii.

Najťažšie nie sú nekonečné hodiny strávené na rozbitých alebo neexistujúcich cestách, ani preplnené autobusy ani 6-hodinové natriasanie na poľnej ceste v úložnom priestore nákladiaku. Je to akákoľvek absencia informácií. Som z cestovateľov, ktorí si čítajú a pripravujú sa na to, čo ich čaká, lenže pri Východnom Timore boli informácie 8 rokov staré alebo úplne minimálne.

Niečo sa dá zistiť od lokálnych ľudí, ale niečo vám jednoducho nikto nepovie a zistíte to až na mieste. Väčšie mestá (Dilí, Ainaro, Baucau, Liquiçá atď.) spája niekoľko autobusových liniek denne, pravidlo je, že treba vyrážať čím skôr, pretože na dlhšie vzdialenosti autobusy odchádzajú len dopoludnia.

Druhá možnosť je angguna, čiže nákladiak, ktorý má v zadnej časti osadené lavičky na prepravu ľudí. Takéto cestovanie je veľká zábava, okrem ľudí cestujete s množstvom dosiek, vriec ryže, kôz, psov, konárov a podobne. Jediné nebezpečie som cítila, keď sme uviazli v bahne a auto šmýkalo tak, že sme sa takmer prevrátili.

angguna východný timor

Počas obdobia dažďov by som neriskovala kvôli prejazdnosti ciest, ale inak musí byť super požičať si motorku. Timor je krásna krajina, cesty sa vlnia cez hory, prechádzajú okolo útesov nad oceánom. Určite však musíte byť skúsený šofér. Ja som uvažovala nad požičaním skútra v hlavnom meste Dilí a cena bola 25$ na deň + liter benzínu stojí cca 1$.

Ak vás netlačí rozpočet, môžete si požičať auto so šoférom, pripravte si aspoň 100$ na deň.

V hlavnom meste využívajte malé minibusy mikrolet. Len zamávate, aby vodič zastavil a keď chcete vystúpiť, zakričíte mu alebo zabúchate. Jedna cesta stojí 0,25$ (25 centavos).

Mikrolet v Dilí

Mikrolet v Dilí. Zdroj: David Stanley

Miestni ľudia

Napriek tomu, čím prechádzali mnohí obyvatelia Východného Timoru, ktorých som stretla, sú to veľmi srdeční a usmievaví ľudia. Krajinu ročne navštívi len okolo 60 tisíc turistov, preto som mala pocit, že sa domáci snažia ukazovať to najlepšie zo seba.

Prázdna pláž vo Východnom Timore

Prázdne pláže sú úplne normálne. Často som bola jediný turista široko ďaleko.

Prekvapilo ma, že všetci ľudia sa vzájomne zdravia. Nielen na dedinách, ale dokonca aj v hlavnom meste, keď niekto kráčal oproti mne, automaticky sa usmial a pozdravil ma. Myslela som si, že je tomu tak lebo som turista, no potom som si všimla, že to robia aj medzi sebou.

V porovnaní s Indonéziou ma prekvapilo, že si ma ako turistu viac menej nevšímali. Keď som na ulici prechádzala okolo nejakej skupinky alebo míňala ľudí kráčajúcich oproti, vždy ma pozdravili a pokračovali v rozhovore. Žiadne “hello mister, foto foto” sa nekonalo 🙂

Maubisse Východný Timor miestni ľudia

Toto je Gil, ktorý bol šťastný, že si môže precvičiť angličtinu. Vraj v ten týždeň som bola prvá cudzinka v dedine, tak ma ponúkol kávou a pokecali sme 🙂

Zarezonovala však vo mne jedna vec. V anggune to funguje tak, že šofér sa venuje iba jazde a jeho pomocník zvoláva ľudí a vyberá peniaze. Platila som cestu aj za austrálčanku Jess, ktorá cestovala so mnou a dala mu 10$ s tým, že 2$ mi má ešte vrátiť. On trval na tom, že cesta stojí 5$. Jedno dievča zhodou okolností hovorilo anglicky a spýtalo sa nás, či niečo nie je v poriadku, tak jej vravíme, že včera sme platili menej.

Na to sa strhla medzi ľuďmi diskusia ako je to možné, že platíme viac? Nechápala som, že domáci ostali pohoršení z toho, že sa nás snažil oklamať. Jeden pán sa dokonca spýtal šoféra, ktorý potvrdil, že máme platiť len 4$ a povedal to pomocníkovi. Ten ale nereagoval, tak si vravím, že počkám do konečnej stanice a pôjdem za šoférom peniaze si vypýtať.

Cestovanie v anggune.

Cestovanie v anggune. Vinník, ktorý nás chcel okradnúť je v sexy vzorovaných nohaviciach naľavo 🙂

Tak sa aj stalo, len vedľa šoféra stál jeho pomocník, tak mu vravím, prosím si moje 2$. Šofér na neho naštvane pozrel a peniaze mi podal späť. Už ich mal odložené v druhom vrecku.

Východný Timor nie je bezproblémový, krajina sa zotavuje a buduje systém nanovo. Pri používaní zdravého rozumu je cestovanie po krajine rovnako bezpečné, ako v ktorejkoľvek inej v Juhovýchodnej Ázii. Počula som chýry o tom, že tu stále na poriadok dohliada armáda a podobne. Netvrdím, že to nemusí byť pravda, no v Dilí a v horách vo vnútrozemí som nevidela ani jedného vojaka či policajta.

Najkrajšie miesta, ktoré treba vo Východnom Timore vidieť som zhrnula v tomto článku.

7 Comments

  • Reply
    Oliver
    19. March 2017 at 8:41

    A jazyk ako? Všetci vedia aj indonézsky aj portugalsky?

    • Reply
      Michel Struharova
      19. March 2017 at 18:31

      Sranda je, že nikdy nevieš, kto ako hovorí, takže som skúsila jedno a keď nerozumeli, tak druhé 🙂 Úradné jazyky sú Tetun a portugalčina, aj všetky nápisy a dokumenty sú dvojjazyčné. Všetci hovoria Tetun, ktorý je zmesou portugalčiny, indonézštiny a ich lokálneho nárečia. Tí, čo chodili do školy počas okupácie Indonéziou (od 1975) vedia indonézsky. Tí, čo chodili pred 1975 vedia portugalsky a teraz ich v škole učia väčšinou portugalčinu a angličtinu.

  • Reply
    Východný Timor a 7 miest, ktoré treba vidieť | The One Who Wanders
    20. March 2017 at 8:21

    […] Aké je to cestovať v krajine bez turistov som písala v tomto článku. […]

  • Reply
    TOP 9 svetových miest na šnorchlovanie - LETENKY ZA BABKU
    9. August 2017 at 15:58

    […] v okolí malého ostrova Ataúro neďaleko hlavného mesta Dilí je ako farebná rozprávka. Východný Timor je jedna z najmenej navštevovaných krajín sveta, preto je príroda takmer nepoškodená turistami a je veľká pravdepodobnosť, že budete […]

  • Reply
    PomeDoPrec
    12. September 2017 at 15:23

    Chcem sa spýtať možno takú hlúpu otázku k tej 12 hodinovej ceste mikrobusom – robia sa nejake pravidelné pauzy na vykonanie “potreby” alebo stačí povedať šoférovi a on zastaví niekde pri ceste ? nemajú s tým problém ? 🙂 v podstate je to aj taká všeobecná otázka pre JV Áziu. Ďakujem.

    • Reply
      Michel Struharova
      12. September 2017 at 15:26

      Ďakujem za komentár 🙂 Robia sa pauzy aj tak, že šofér zastavil pri ceste a okrem toho zastavil aj na obed v lokál reštike. Keďže veľa fajčia, nemali nikdy problém so zastavením a pauzou na jednu “zdravotnú” 😀

  • Reply
    Zhrnutie roka 2017: cestovateľská horúčka a tvrdé makanie | Struharova.com
    8. January 2018 at 12:22

    […] Východným Timorom som mala rešpekt, pretože informácii o krajine na internete veľa nie je. Cestovať autobusom […]

  • Leave a Reply